Vermikompostovanie
Bioodpad tvorí podľa prieskumov 30-45 % z celkového množstva tuhého komunálneho odpadu, čo pre nás znamená stály nárast poplatkov za odvoz a likvidáciu komunálneho odpadu. Vytriedením a kompostovaním bioodpadov môžeme ušetriť takmer polovicu z nich a pritom získať prírodným procesom kvalitné hnojivo pre svoju záhradku či kvety na balkóne.
Najväčšou výhodou vermikompostovania je, že naň stačí vyčleniť malý priestor, postačia aj debničky a iné malé zásobníky na terase, balkóne či pivnici. Zjednodušene povedané, dážďovky organický odpad premieňajú vo svojom tráviacom trakte, pričom vylučujú látky bohaté na živiny a výsledkom je kvalitný vermikompost.
Vhodný na ovocie aj zeleninu
V pevnom stave sa vermikompost pridáva priamo na povrch pôdy alebo ku koreňom rastlín, prípadne sa mieša s pôdou v pomere 1 : 3. Na prihnojovanie kvetov a zeleniny počas vegetácie sa používa zálievka z vylúhovaného vermikompostu a to v pomere 60g na liter vody. Zmes lúhujeme 24 hodín. Podobný roztok z 10g vermikompostu na liter vody sa používa na hydropónické pestovanie. Roztok treba vymeniť každých 20 dní. V ovocinárstve sa humus pridáva do jamy ku koreňom presádzaného stromčeka, čo je prevencia rizika jeho odumretia.
Samotný extrakt z biohumusu obsahuje biologicky aktívne látky, ktoré sú základom pre vznik účinného ekologicky čistého regulátora. Ten stimuluje rast a vývoj rastlín a má pozitívny dopad na výšku a nutričnú hodnotu rastlín. Organicko-minerálne hnojivá vyrobené na báze produktu dážďoviek sa vyznačujú fungicídnou aktivitou, čo umožňuje pri nízkom infrekčnom tlaku vynechať postrek, alebo znížiť dávku fungicídnych prípravkov.
Dážďovku „vymysleli“ Američania
Hoci už starí Egypťania vedeli, že zázračnú úrodnosť údolia Nílu spôsobovali dážďovky, ktoré požierali zvyšky naplavené riekou v období záplav, naša civilizácia ich objavila až v polovici 20. storočia. Vtedy na pobreží americkej Kalifornie vyšľachtili z dážďovky tzv. červený hybrid. Jeho prednosťou je, že sa rozmnožuje trikrát rýchlejšie ako „originál“, neuniká z chovu a dožíva sa až 16 rokov, čo je štyrikrát viac ako bežné druhy dážďoviek. Spomedzi 1800 druhov, ktoré na sú svete, sú chovateľsky odskúšané len niektoré. Veľmi dobré skúsenosti sú s druhmi Eisenia andrei a Lumbricus rubellus, naopak, u nás žijúce dážďovky obyčajné sú na tento účel nepoužiteľné.
Skúsenosti z Vlachova pri Rožňave
Na Slovensku sa veľkovýrobe vermikompostu venuje len pár firiem. Jednou z nich je aj poľnohospodárske družstvo vo Vlachove, ktoré si takto produkuje ekologické a lacné hnojivo už 16 rokov. „Za 10 tisíc kalifornských dážďoviek, ktoré sme na začiatok kúpili, sme zaplatili zhruba milión korún, ďalší milión sme dostali zo štátnych dotácií. Samozrejme, že ľudia sa na túto výrobu pozerali skepticky a s nedôverou. Hoci nám postupne padlo sľúbené know-how aj odbyt, my sme zostali pri chove dážďoviek a výrobe biohumusu pre svoju potrebu,“ povedal o svojich skúsenostiach predseda družstva Miloš Šmiro.
Ročne si vyprodukujú asi 20 ton biohumusu, ktorý používajú pod miešanky, obiloviny a iné produkty. Keďže sú v ekologickom programe a nesmú používať umelé hnojivá, vermikompostovanie im plne vyhovuje. „Máme aj znížené náklady na prepravu, nakoľko predtým sme museli na hektár vyvážať a rozhadzovať 300 metrákov maštaľného hnoja a teraz nám stačí približne 30,“ doplnil Šmiro.
Kilogram dážďoviek spracuje denne asi 0,3 kg substrátu a pri kompostovaní viac ako tri mesiace už humifikuje aj potomstvo. Optimálna teplota pre ich prácu je 25 až 28 °C. Technicky chov dážďoviek realizujú Vlachovčania tak, že na špeciálnu fóliu položia tenkú vrstvu obrúčkavcov v biohumuse, ktorú prikryjú asi 40cm vrstvou maštaľného hnoja. Dážďovky odspodu nahor požierajú maštaľný hnoj a vylučovaná substancia je už biohumus. Keď sa dostanú do hornej vrstvy, rozdelia ju na dve fólie a znova priložia maštaľný hnoj, čím dôjde k zdvojnásobeniu hroblí. Tak sa množia a rozširuje sa výroba. Celý proces treba sledovať a podľa potreby a počasia treba hroble zalievať alebo prikryť v zime slamou.
Vermikompostovanie v malom
Keďže dážďovky neznášajú svetlo, potrebujeme pre ne nádobu z pevného nepriehľadného materiálu s priliehavým vekom, ktoré ich ochráni pred vysúšaním a vínnymi muškami. Ak kompostujeme na balkóne, pod nádobu dáme misku na zachytenie zbytočnej vlhkosti. Ak na záhrade, misku nahradí pletivo, ktoré zabráni krtom a hrabošom prístup k dážďovkám a zničeniu chovu. Najvhhodnejšie sú plastové debničky, ktoré sa dobre čistia. Drobnochovatelia majú dobré skúsenosti aj s prepravkami na mäso, nevyužívajú drevené nádoby, pretože sú náchylné k plesniam. Nádoba musí mať na stenách prevzdušňovacie a na dne drenážne otvory na odvádzanie vlahy. Pred vypustením dážďoviek im na dne podstelieme hlinou, starým lístim, pilinami, navlhčeným potrhaným papierom, hoblinami alebo krátkou slamou. Potom nádobu umiestniť na chodbu, do garáže, dielne, pivnice a ak nemrzne a nepečie naň priame slnko, tak aj na balkón.
Čo chutí dážďovkam
Kuchynské zvyšky – najlepšie rozdrvené či nakrájané, zvyšky ovocia a zeleniny, chlieb, pečivo, vylúhovaný čaj v sáčkoch, rozdrvené vajcové škrupinky, tráva, lístie, hobliny. Nevhodnou potravou sú kosti, mäso, ryby, mliečne výrobky a zvyšky mastných jedál. Treba dať pozor na vysoký obsah soli a možné postriekané ovocie. Nevhodné zloženie zvyškov, prevlhčenie substrátu a priveľa kompostovaného substrátu môže vytvoriť zápach. Rovnako však môže vzniknúť zlou aeráciou, ak je vrstva vo vermikompostéri hlbšia ako 20 až 30 cm. Dážďovky treba často sledovať, aby sa pri vzniku oxidu uhličitého červy neudusili.
Ako vyberieme vermikompost
Spôsobov je viacero, niektorí chovatelia odporúčajú prestať pridávať do debničky čerstvú potravu a do troch týždňov zmiznú aj posledné zvyšky. Vtedy treba vermikompost vysypať na igelit a v päťminútových intervaloch odoberať z vrchu dvoj až trojcentimetrovú vrstvu. Keďže dážďovky neznášajú svetlo, budú sa zavŕtavať hlbšie a hlbšie. Po odobratí zhruba dvoch tretín vermikompostu, treba dážďovky aj so zvyšnou tretinou vrátiť na novú podstielku a ďalší chov je pripravený.
Text : Katarína Mažáriová
Foto: redakcia, M. Šmiro
