Permakultúra - návrat k prírode
Permakultúra je súbor princípov a praktických nástrojov, ktoré vedú k trvalo udržateľnej kultúre a starostlivosti o Zem. Tvorivý etický životný štýl a ekologická cesta vedú k zaisteniu potravín, obydlí, energií, finančných a sociálnych štruktúr a všetkých základných potrieb, zúrodňujú krajinu a regenerujú poškodené životné prostredie. Systémy sú navrhované tak, aby pracovali bez zbytočného plytvania, znečisťovania a poškodzovania prírody. Dôraz pri využívaní krajiny kladie permakultúra na kombináciu mikroklímy, flóry, fauny, pôdy, vodného hospodárstva, štruktúr a ľudských potrieb.
Od roku 1974, kedy vyšla v Austrálii prvá publikácia o koncepcii permakultúry, ju už uviedli do praxe na všetkých kontinentoch. Čerpá poznatky z múdrosti prírodných ekosystémov, poznania tradičných ľudských spoločenstiev a modernej vedy. Hoci existujú určité pravidlá, ktoré človeku pomáhajú plánovať svoj životný priestor, každý si môže zvoliť vlastné tempo, ako sa dostať k trvalo udržateľnému sídlu. Permakultúrny dizajn rieši všetky oblasti spoločnosti, sociálne vzťahy a rieši problémy na úrovni obydlia až regiónu skutočne citlivo a presne. Medzi priekopníkov na Slovensku patrí aj Ing. Patrícia Černáková.
V posledných rokoch sa pojem permakultúra u nás skloňuje čoraz častejšie. Čo človeka motivuje k takému životu?
Ja ani moja rodina ju neberieme ako niečo, prečo sa treba rozhodnúť. Už v detstve ma rodičia viedli k životu, ktorý je priateľský k Zemi a ľuďom. Otec patril medzi prvých, ktorí sa v 80-tych rokoch venovali bioregionálnemu rozvoju a trvalej udržateľnosti, z čoho neskôr vyplynuli úzke vzťahy s ľuďmi z asociácií permakultúry vo svete. Manžela tento spôsob života tiež oslovil, napriek tomu, že žil predtým v paneláku. V jednoduchom živote na dedine sa našiel a všetko, čo je na pozemku, urobil vlastnými rukami. Je to normálne, že si už konečne ľudstvo uvedomuje svoj obrovský vplyv na okolie a Zem a prestáva sa správať akože : nás sa to netýka.
Takýto životný štýl vás oslovil už pred 14 rokmi, ale do usadlosti s mlynom v Medovarciach ste sa nasťahovali pre troma rokmi. Niekto si za takú dobu vybuduje celý domov, vy rekonštruujete vlastnými silami a prostriedkami, pomaly…
Keď sme sem prišli, nemali sme ani tečúcu vodu, chabé kúrenie, len holé steny a strechu. Ale zvládli sme to, je to úžasná skúsenosť, keď vidíte ako málo stačí pre život. Dnes už máme bežne fungujúcu domácnosť, aj keď je tu pár vylepšení. Doteraz sme sa venovali z veľkej miery domu, v ktorom bývame. Na mlyne sme sčasti zrekonštruovali obytnú časť a pomaly opravujeme hrubú stavbu. S priateľmi pracujeme na projekte, kde by mlyn opäť ožil. Chceli by sme, aby si pri návšteve ľudia sami namleli vlastnú múku vypestovanú bezorbovo. Tiež sa pohrávame s myšlienkou, že by časti strojov boli presklené a jednotlivé procesy boli viditeľné. Pokiaľ nebude možné obnoviť náhon mlyna, do budúcnosti počítame aspoň s čiastočným alternatívnym pohonom, asi na solárne články.
Permakultúrny dizajn má svoje pravidlá, je však iné čítať definície v príručke a využívať ich v praxi. Ako to teda vyzerá v praxi?
Snažíme sa upraviť hospodárenie tak, aby vstupy, najmä finančné boli čo najnižšie a výstupy, hlavne odpadové hospodárstvo, čo najlepšie prepracované. Tiež je to dizajn plánovaný na krízové situácie – výpadky elektriny, povodne, nedostatok vody i potravín. Človek si musí stanoviť limity, čo chce mať, porovnať to s tým, čo skutočne potrebuje a nájsť kompromis. Ďalšie pravidlo permakultúrneho dizajnu spočíva v znižovaní ekologickej stopy, ktorú ako ľudia zanechávame. Nevyužívame len prírodné materiály ale aj lokálne, prípadne znovu využívame už raz nepotrebné veci, ktoré opäť našli zmysel svojho života. Tak to je aj s našou kúpeľňou, ktorá sa ľuďom páči, pretože je útulná, vyžaruje teplo a má svojho ducha. Je však vytvorená zo starej kôlne, chýbajúci múr je postavený technikou priečne viazaných klátikov, vaňu máme z bazára, okná od známych, obklady sú kombináciou lacných kachličiek a mozaiky z rozbitých kusov, pracovná doska so vstavaným umývadlom z čela starej postele. Máme kompostovaciu toaletu, ktorá nepotrebuje pre svoj chod vodu, spotrebúva len minimálne množstvo elektriny a dá sa napájať aj solárne. Komfort je zachovaný, ale dopad na životné prostredie je minimálny, keďže práve splachovacie toalety sú najväčším „žrútom“ pitnej vody. Podobne je to aj s kúrením. Máme stále dostupnú TUV, no čerpadlo máme na 12 V a pri výpadku elektriny ho vieme dobíjať baterkou. To ďalej súvisí s výberom vhodných ekologických čistiacich prostriedkov, lebo vidieť zomierať žaby v jazierku nie je príjemné.
Každý z nás ale nemá možnosť takto prerobiť celé svoje obydlie. Možno je jednoduchšie začať s drobnými úpravami v záhradke. Ako vyzerá tá vaša?
Pre mňa, ako záhradného a krajinného architekta je táto komplexnosť dôležitá. Bežne pri navrhovaní záhrad ide najmä o dojem nie o funkčné vzťahy. My máme v záhrade niekoľko jazierok, ktoré zbierajú dažďovú vodu zo striech, čo je estetickejšie, ako sudy pod rýnami. Pestujeme ekologicky, bez postrekov. Pre laika je záhrada nepochopiteľnou zmesou rastlín, no je dôležité si uvedomiť, že mnohé bežné zeleniny ako šarlátová fazuľa či tekvice sú veľmi krásne a dajú sa využiť v záhradnej architektúre. Naopak, mnohé kvetiny – ako fialka, nechtík, kapucínka – sú jedlé. Keď sa k tomu pridajú ešte bylinky ako levanduľa, tymián či šalvia, potenciálny škodca je úplne zmätený toľkými vôňami. Záhrada vyzerá akoby bola celá okrasná, no pritom je tu v zime aj v lete vždy čo jesť. Sadíme do vyvýšených záhonov, ktoré sú pre pestovanie veľmi praktické, burina tu tak rýchlo nerastie, nemusím sa zohýnať a sú estetické. Po troch rokoch sme dokázali vybudovať takú pôdu, ktorú teraz kypríme na jar len vidlami, aby sa prevzdušnila. V zadnej časti budujeme lesnú záhradu, kde stromy, kry, trvalky a liany vytvárajú akoby riedky lesík bez trávy. Do toho ešte chceme vniesť včely. Momentálne chováme len sliepky, keďže veľa cestujme. Od miestnych hospodárov kupujeme to, čo si nedokážeme urobiť sami – med, mlieko, syry.
Takže malé sebestačné hospodárstvo. Znamená to, že celé dni trávite farmárčením, alebo vediete aj „normálny“ život?
Sme úplne bežná štvorčlenná rodina. Deti čochvíľa začnú chodiť do školy a myslím si, že neodbočia z chodníka, ktorý sa im snažíme ukázať. Pre ne je život so zvieratami a pomoc v záhrade bežná. Máme telefóny, počítač, televízor, pračku, auto, čo znamená, že potrebujeme príjem. Manžel chodí do práce pravidelne, ja pracujem na rôznych projektoch – momentálne na sociálnom pre obec, organizujem kurzy ale aj učím kurzy.
Aký je záujem o kurzy permakultúry?Dali by sa tipovo charakterizovať záujemcovia o takýto život?
Dnes je veľmi trendové žiť zdravo, avšak natíska sa otázka, ako sa to vlastne robí? Po prečítaní knihy človek nezíska skúsenosti, len vedomosti, ktoré sa v realite nerobia ľahko. Ľudia chcú mať dom z prírodných materiálov, ale ako sa stavia, približné náklady, správny výber materiálov a ako v ňom žiť jednoducho, no plnohodnotne, to sa snažíme povedať na kurzoch. Lebo sčasti máme know-how a prax. Záujem je veľký, spomedzi laikov sú najbežnejší ľudia, ktorí sa sťahujú z mesta na vidiek, najmä vysokoškolsky vzdelaní, ktorí majú znalosti z kníh, ale chýbajú im praktické návody. Z odbornej verejnosti sú to prevažne študenti krajinnej architektúry, krajinného inžinierstva a ekológie. Chcú vidieť celý proces v praxi a potrebujú pomôcť s projektmi do školy, diplomovými prácami, pretože permakultúra je už súčasťou vysokoškolských skrípt a zadaní. Majú možnosť s nami stráviť čas, prakticky si vyskúšať tvorbu záhradných štruktúr a prácu s prírodnými materiálmi. Osobne mám dobré skúsenosti aj s prednášaním pre sociálne slabšie vrstvy, ktorých oslovujú nízkonákladové technológie pre domácnosť ako kompostovacie záchody, čističky, prírodné stavebné materiály.
Text : Katarína Mažáriová
Foto: Patrícia Černáková, archív redakcie
